Spoločníčka na letisku

 

     Živím sa ako spoločníčka. Rozhodla som sa pre túto prácu, pretože som chcela cestovať. Anglicky som sa učila v škole, maturovala som z nej. Nebola so si istá či to bude stačiť. Agentúra, ktorú som oslovila bola z Bratislavy, ale v podstate tam sídlili všetky. Ja som našla na nete 3. Do google som si dala, že spoločníčka a tú ktorú mi vyhodilo ako prvú som oslovila, napísala som im mail. Aj stránku mali najserióznejšiu. Mala som od začiatku jasno v tom, že o slovenských klientov záujem nemám. Tak sme aj dohodli. 

Lietadlo pre spoločníčku

     V živote som nebola ďalej ako v Bratislave, i to možno dvakrát v živote ako malé decko, cestovanie ma lákalo veľmi. Čo budem robiť ako sa na letisku zorientujem, ak zablúdim koho sa spýtam, síce som vedela anglicky, ale nie perfektne, obavy som mala obrovské. Odradiť som sa však nenechala. Túžba po zmene bola silnejšia ako strach z letiska. 

     Keď mi Roman zavolal, že mám prvú prácu a hneď mimo SK, zostala som asi na 5 minút stáť ako obarená. Ako sa tam dostanem? Kde z busu vystúpim? Kam mám potom ísť? No hrozne n niečo. Mailom mi poslal elektronickú letenku, vytlačila som si ju. Na letenke je uvedený čas odletu, číslo letu, názov leteckej spoločnosti, číslo terminálu. Všetko potrebné. Roman ma ukľudnil, že pokiaľ budem 2 hodiny pred odletom na letisku všetko stihnem a všetko bude v poriadku. 

lietadlo pre spolocnicku    Pred odchodom som si skontrolovala pas a letenku.Vybrala som sa teda busom na Nivy. Autobus z Mlýnskych Nív na letisko do Viedne šiel pravidelne každú hodinu. Vyrátala som si to tak, aby som prvý krát bola na letisku 3 hodiny vopred, pre istotu:) Cesta autobusom trvala približne 45 minút. Autobus ma vysadil priamo pred letiskom, pred terminálom. 

     "No poďme na to", pomyslela som si. Vstúpila so do odletovej haly a skoro som spadla z nôch, obrovská hala, všade plno ľudí... Kľud, kľud, hlavne zachovať pokoj, žiadna panika. Na každom kroku sú informačné tabule, ktoré vás podľa čísla letu nasmerujú k príslušnému terminálu, postavila som sa do radu a čakala. Odovzdala som im pas letenku a batožinu. Dostala som palubný lístok s číslom brány. Opäť ma k nej naviedli informačné tabule, na letisku sa stratiť proste nedá, to je fakt..., ale tak som písala byť tam minimálne  hodiny pred odletom:)

     Tradááá, prešla som kontrolou a ocitla som sa v raji, v duty free zóne:). Prechádzala som sa po luxusných obchodoch ako sú DIOR, CHANEL, DOUGLAS..., užívala som si kľud, pokoj, nádhernú atmosféru medzinárodného letiska:).Cestou spať som si v nich už i nakúpila:) z prvého stretnutia som minula všetko do posledného EURA:) 

     Neustále som si strážila čas a postupne sa presúvala k môjmu GATE. Sadla som si do kaviarne, ktorá už bola pri GATE a čakala kým ho otvoria:) Do odletu bolo minút. Čítala som si magazín, prezerala si okoloidúcich ľudí, tešila som sa na Atény. Bolo leto a ja som tam išla na dva dni. Costas mi písal, že má v pláne poukazovať mi všetky najkrásnejšie miesta v Aténach. Do dnešného dňa sme priatelia a sme v kontakte:)